Eurolanche

Duchene konečne ukázal svoj charakter

Áno, konečne. Po neuveriteľných ôsmich rokoch sme sa dočkali momentu, keď celý hokejový svet mohol spoznať pravú tvár Matta Duchenea. Konečne po stovkách zápasoch sme sa mohli uistiť, že rozhodnutie manažmentu nespraviť z neho nikdy kapitána bolo viac ako správne. Konečne sa pravdu pravdúcu mohli dozvedieť tí, ktorí Duchenea osobne nikdy nestretli a nemali s ním nikdy žiadnu skúsenosť.

Pamätám si na Ducheneovu prvú sezónu v Colorade. Písali sa roky 2009-2010. Odvtedy som v Denveri nebol v rámci projektu Eurolanche Invasion iba jediný raz, keď sa o rok na to vôbec neorganizovala. Môj prvý dojem z Duchenea bol skvelý. Mladý hráč s veľkou budúcnosťou, ktorý fandil v detstve Coloradu bol zrazu každý druhý deň so mnou na pár minút, keď sa s ním dalo stretnúť. Bol to sen a každý veril, že sa z Duchenea nestane iba líder v štatistikách, ale aj v šatni.

Do Denveru som sa vrátil o necelé dva roky neskôr. A potom každý ďalší rok. A každý ďalší rok som mohol badať premenu Matta Duchenea, ktorá s prvými, fantazijnými predstavami nemala nič spoločné. Z Duchenea sa stala hviezdička. Ako mladík sa odrazu dostal k miliónom dolárov. Zabezpečil sa na dlhé roky dopredu a možno aj na celý život. Jeho cena a jeho značka stúpali z roka na rok hore. Ako vysoko draftovaného hráča ho NHL, pochopiteľne, začala vnímať ako jedného zo svojich hlavných reprezentantov. Duchene bol odrazu hviezdičkou, ktorá sa mala stať hviezdou. Tou však nikdy nebude.

Duchene sa začal meniť. Začal sa sústreďovať čoraz viac na svoje výkony, okolitý, reálny svet akoby nevnímal. To neobišlo ani fanúšikov, ku ktorým sa už tak nevrhal ako vo svojej prvej sezóne. Úsmevy zmizli úplne, čo je len zanedbateľný, ale ľahko povšimnuteľný detail. Zmizli akási radosť, nadšenie. Prevládala vážnosť, nadradenosť, arogancia. A tak to išlo z roka na rok.

Ducheneov imidž bol však už rozbehnutý a budovávaný postupne. Tí, ktorí ho osobne nepoznali, ho mohli vnímať cez televízne obrazovky zo svojich domovov, v prípade Európy z druhého konca sveta. Vnímali ho ako veľkého pracanta, ktorý miluje Colorado, fanúšikov, svoj tím a zaslúži si byť lídrom. Bol to len imidž, nič viac. Skutočnosť bola tak krutá, že tým, ktorí sa do Denveru alebo k akýmkoľvek zákulisným informáciám nedostanú, tak by jej nechceli ani veriť. Marketing a budovanie značky v Amerike fungujú perfektne.

O Ducheneovi sa za posledné roky začalo z viacerých strán hovoriť, že je zameraný na svoje výkony a že za svoje problémy, keď nevie zbierať body, si môže sám, lebo sa sám na seba príliš sústreďuje. Nevie sa odosobniť a všade vidí seba. K fanúšikom je nevrlý a berie ich ako povinnosť, ktorej sa už naučil vyhýbať. Nie je žiadnym tajomstvom, že trojlístok Duchene, MacKinnon a Landeskog sa ako jedny z piatich hráčov neobjavili medzi fanúšikmi vôbec počas trvania Eurolanche Invasion IX. Ani jediný raz. Pri odchodoch z parkoviska si prehupli kapucne cez hlavne a rýchlo zmizli preč, neraz aj cez východ určený iba pre rolbu. Takto to nejako vyzeralo počas celej minulej sezóny. To, že účastníci Invasion IX videli sedem zápasov a z toho sedem prehier ich nezaujímalo. Našťastie sa našli skutočné legendy ako Jarome Iginla a Joe Sakic, ktorí nielen Európanov, ale samozrejme ani domácich, čakajúcich fanúšikov neodignorovali.

To som však už dosť odbočil a o zážitkoch s menovaným trojlístkom napíšem niekedy inokedy. Bola to však dôležitá časť pre vnímanie Duchenea ako hráča, ktorý si seba samého postavil na prvú priečku vo svojom živote a klub spoločne s fanúšikmi odstavil na stoprvú koľaj.

Kto neverí, môže sa opýtať účastníkov od Invasion III po Invasion IX. Stali sme sa nechcenými svedkami niečoho, o čo by sa nemalo hovoriť, o čom sa nehovorí, o čom by sme nechceli nikdy počuť. Niektorá realita sa prijíma ťažko.

Duchene poslednými udalosťami konečne ukázal svoj charakter. Konečne spravil sám od seba veľký krok, ktorý je badateľný a viditeľný širokou verejnosťou. Nie, už to nie sú drobnôstky, ktoré sa dejú za oceánom pri niektorých stretnutiach. Už to je globálna záležitosť, ktorá nie je pre mňa žiadnym prekvapením. Je to dôkaz pre tých, ktorí nechceli žiadnym negatívnym správam veriť.

V skratke: Duchene ako jediný hráč odignoroval každoročný predprípravný kemp, ktorý si hráči Avs manažujú sami. Ako jediný tam neprišiel. Nie že by mu nebodaj niekto v rodine zomrel... On si zašiel trénovať do Toronta. Okrem toho sa prostredníctvom svojho agenta nevie ani vyjadriť k tomu, či vôbec niekedy do Denveru príde trénovať. Neuveriteľné. Takto by sa žiaden skutočný líder nezachoval. Toto je hlavný argument proti vymenovaniu Duchenea kapitánom – nech bude jeho kariéra pokračovať kdekoľvek. Vykašľal sa na svoj tím, na svojich spoluhráčov a po rokoch konečne pred celým svetom ukázal, čo mu je prednejšie – len on.

Niektorí môžu argumentovať, že Sakic a spol. sa k nemu nezachovali pekne, čo je pre mňa absurdné. V dnešnom svete sú hráči NHL králi, lebo je o nich kráľovsky postarané. Žijú v luxuse a majú všetko. Žiadne chýbajúce výplaty ako v KHL. Žiadne dvojlôžkové postele so spoluhráčom na tripoch ako nedávno. Ich kluby sa o nich starajú tak, aby sa hráči mohli sústrediť plne na hokej. Poskytujú im nadštandardný servis, ktorý nemá vo svete konkurenciu. To, že Sakic doteraz nevymenil Duchenea je vec biznisu a názoru Sakica, že nedostal ešte dobrú ponuku. Ale nie je to nič, čo by sa dalo hodnotiť ako „robenie zla hráčovi“. NHL je biznis a výmeny k nej patria. Každá výmena je iná rovnako ako každý obchod. Duchene nech hrá, príde na kemp a uvidí sa, čo bude. Dostáva za to kráľovsky plat. A nie za to, že bude trucovať a že sa na všetko len tak vykašle.

Som však za toto vďačný. Konečne sa ukázal, aký je charakter.

Súvisiace články

Duchene neprišiel na tréning

Poputuje Duchene k Islanders?