Eurolanche

EXKLUZÍVNE: O rivalite s Detroitom (2.)

Lockout je v plnom prúde a pravdepodobne zničí celú sezónu. Už pomaly nie je otázkou, či sa bude hrať, ale či ešte niekedy vôbec. Rozhodli sme sa vytiahnuť z archívu články, ktoré sme písali na počesť predošlej sezóny - možno poslednej, ktorú NHL zažila. 

Novinár Denver Postu, Adrian Dater, napísal v roku 2007 knihu „Krvavá pomsta“ s podtitulom „Príbeh najlepšej a najšpinavšej športovej rivality svojej éry“ („Blood Feud – The Inside Story of Pro Sports´ Nastiest And Best Rivalry of Its Era“ v originály). Na takmer 250 stranách mapuje najväčšie detaily najznámejšej rivality. Fanklub Eurolanche vám exkluzívne prináša kompletný prehľad knihou v siedmych častiach pri príležitosti zahájenia sezóny 2011/12 úvodným zápasom. Narazíme v ňom na Detroit Red Wings.

V dnešnom – druhom – diely série o rivalite sa budeme venovať dvom hráčom Colorada Avalanche, ktorí sa stali jednými z hlavných symbolov nevraživosti medzi oboma klubmi. Claude Lemieux a Patrick Roy odovzdali v ťažkých časoch najviac ako mohli, neváhali sa vrhnúť do bitiek a stratiť veľa krvi. Dvaja veľkí hrdinovia sa k novému tímu v NHL pripojili v roku 1995. V ich príchode mal priamo-nepriamo prsty Detroit Red Wings.

Claude Lemieux vyrastal v ťažkých životných podmienkach. Za 15 rokov bol na jedinej dovolenke, kupoval si hokejovú výstroj z druhej-tretej ruky, nemal na nič peniaze. Osud k nemu nebol naklonený ani vtedy, keď sa mu narodil fyzicky i psychicky postihnutý brat. Možno práve kvôli tomu sa Claude venoval vo veľkom charitatívnej činnosti. Navštevoval choré deti, finančne ich podporoval. Raz dokonca neváhal navštíviť dievča, ktoré prežilo autonehodu a stratilo tetu. O dve hodiny neskôr bol už na ľade a do brány Detroitu vstrelil dva góly. Akoby zázrakom sa chlapec z prírodného klziska dostal do povedomia trénerov a odtiaľ do slávnej juniorskej súťaže QMJHL. V roku 1983 bol draftovaný Montrealom Canadiens.

Lemieux mal vždy vysoké ciele, no bol skromný a chápavý. Vedel, že bude ťažké sa presadiť do kádra slávneho kanadského klubu. Nemal veľké oči, nepovyšoval sa nad ostatných. Vo svojej prvej sezóne 1983/84 odohral za Habs osem zápasov s gólom a asistenciou. Zanechal veľmi dobrý dojem. Na farme vstrelil 41 gólov v 51 zápasoch. Niektoré z nich skončili za chrbtom brankára Granby Bisons Patricka Royu. Jeho klub patril medzi najhoršie a bolo pravidlom, že „púšťal“ 60-70 striel na zápas. Ročník 1984/85 nebol pre neho v NHL o nič lepším – objavil sa iba v jedinom zápase, no za to v AHL získal neskutočných 124 bodov v 52 zápasoch. Tretia sezóna a opäť nič. Lemieux sa na farme počas ročníka 1985/86 stretol s Royom. Tí dvaja spustili divadlo, ktoré im konečne na konci sezóny po výhre v Calder Cupe (Roy sa stal MVP hráčom, Lemieux bol druhý) prinieslo toľko chcený výsledok – Montreal Canadies oboch hráčov ku koncu základnej časti povolal do prvého tímu.

Lemieux hral v 10 zápasoch a získal jediný bod. Trénera však upútal svojou zlepšenou defenzívnou činnosťou natoľko, že sa spolu s Royom dostal na súpisku pre play-off. Až tam sa začali diať veci ako z Hollywoodu. Lemieux vyradil gólom v predĺžení siedmeho zápasu Hartford Whalers a takisto sa v predĺžení presadil proti New Yorku Rangers. V 20 zápasoch play-off nazbieral 16 gólov a 10 prihrávok. Roy podal neuveriteľný výkon a získal Conn Smythe Trophy. Od tohto momentu sa stali z oboch hráčov hviezdy. Lemieux však nebol nasledujúce sezóny v tíme spokojný. Nepáčil sa mu najmä obrovský tlak fanúšikov Montrealu či médií. Nakoniec v roku 1990 požiadal o výmenu. Skončil v New Jersey Devils, kde prežil jedny zo svojich najlepších rokov kariéry. V roku 1995 získal druhý Stanley Cup a prvú Conn Smythe Trophy. Nikto nečakal, že sa o pár týždňov stane súčasťou nového tímu NHL.

Skrátená sezóna pre lockout 1994/95 začala pre Lemieuxa mizerne. Zbieral málo bodov, rozvádzal sa s manželkou. Pravý opak predošlého ročníka. Preto mesiac pred štartom play-off súhlasil s novou zmluvou. Jeho podpis sa ocitol na faxovej kópii zmluvy. Potom, čo sa na prekvapenie všetkých stal najlepším hráčom play-off a jeho klub získal pohár, požiadal o viac peňazí. Tento moment odštartoval práve konflikty a dohady. Generálny manažér nakoniec súhlasil s riešením, že svojho obľúbenca vymení. Mohol to byť hocijaký tím. Aj Detroit. Práve Red Wings nepochopiteľne zlyhali vo finále play-off a postarali sa o Claudeovu dostupnosť na trhu výmen. Pierre Lacroix mal v tom čase rovnaké problémy. Wendel Clark chcel taktiež viac peňazí, čo vyústilo do nevraživosti s ním, jeho agentom a Lacroixom. Jeho agent, slávny Don Meehan, po triumfe v play-off 1996 povedal, že s takým zdedeným kádrom by vyhral aj šofér rolby. Nakoniec to celé dopadlo nasledovne. Lemieux bol vymenený do New Yorku Islanders za Steve Thomasa a odtiaľ ihneď putoval do Colorada za Clarka. Stalo sa tak iba pár dní pred prvým zápasom v histórii Colorada. Do Denveru vtedy prišli Red Wings.

O živote a rannej kariére Patricka Royu by som sa rád venoval niekedy v budúcnosti. K dispozícii mám jeho biografiu, ktorá na viac ako 500 stranách poskytuje skutočne obrovské množstvo informácií. Pozrime sa preto teraz na to, ako vlastne už vtedy veľká hráčska ikona skončila v neznámom tíme. Však nielen jeden fanúšik predpovedal, že celú svoju kariéru strávi v slávnom Canadiens.

Trénerom Montrealu bol do sezóny 1995/95 Jacques Demers. Bol až príliš mäkký na Roya, dával mu voľnosť a všetko prispôsoboval jeho osobe. Roy bol už vtedy držiteľom dvoch pohárov, avšak dostával prehnane veľa priestoru. Po odchode Demersa prišiel známy Mario Tremblay. Iný tréner znamenal iný prístup. Tremblay a Roy sa stali veľkí nepriatelia. Problémy panovali aj v šatni. Počas jeden slovnej roztržky sa do konfliktu dostali Roy a Mathieu Schneider. Od seba ich museli oddeliť spoluhráči. Všetko vyvrcholilo 2. decembra 1995. Končiaca hala Montreal Forum privítala poslednýkrát v histórii Detroit Red Wings. Bola to neuveriteľná noc. Roy dostal deväť gólov a až po nich bol konečne nahradený náhradníkom (konečné skóre bolo 11:1). Naštvaný Roy sa cestou na lavičku pristavil pri prezidentovi klubu, ktorý sedel hneď za striedačkou. Oznam bol stručný: Za Montreal som odohral posledný zápas.

Rozhodnutie Trembala ponechať Roya v bráne i naďalej po piatom-šiestom-siedmom-ôsmom góle, aby si dokázal svoju autoritu, bolo neskôr kritizované viacerými hráčmi. Roy sa stal ďalšou obeťou šialeného Montrealu a jeho fanúšikov. Do hry sa tak dostal Pierre Lacroix. Roy bol jeho klientom v čase, keď ešte vykonával funkciu hráčskeho agenta. Plusom bol aj Lacroixov frankofónny pôvody, čo zľahčovalo komunikáciu s Montrealom. Roy sa medzičasom doslova stratil, nikto nevedel, kde sa nachádza. Našiel ho až spoluhráč, kapitán Mike Keane, keď ho spolu s Royovým synom v noci vypátrali v dome jeho agenta. Keane to prirovnal k bláznivému filmu. O Roya mali záujem Chicago i Philadelphia. V prospech Colorada však hovorili uvedené Lacroixove výhody a prítomnosť mladého frankofónneho brankára Jocelyna Thibaulta. Lacorix napísal zoznam štyroch hráčov, z ktorých si manažér Montrealu mohol vybrať ešte dvoch – boli to Andrei Kovalenko a Martin Ručinský. Nakoniec sa spolu s Royom šokujúco sťahoval i kapitán Keane. A to len preto, že ho fanúšikovia a média nemali radi, pretože sa ako prvý kapitán Montrealu v histórii odmietal naučiť po francúzsky. Nakoniec aj predstavenstvo Detroitu priznalo, že malo na Royov príchod do Colorada nejaký vplyv.

V prípade záujmu o knihu Adriana Datera Blood Feud (alebo o venovanie do nej) ma neváhajte kontaktovať na dole uvedených e-mailoch. Nabudúce predstavíme dvoch hlavný trénerov oboch celkov, ktorí sa zo dňa na deň stali nepriateľmi na život a na smrť. Začneme ale príbehom sezóny 1995/96 a cestami oboch celkov do play-off. V texte sa nachádzajú modré odkazy na info články z Wikipedie a takisto na videá.

EXKLUZÍVNE: O rivalite s Detroitom (1.)