Eurolanche

Mojich 100 zápasov

Keď som začal fandiť Coloradu Avalanche v roku 2000, postupne sa mojim cieľom stalo pozrieť si naživo aspoň jeden jeho zápas. Neskôr som to povedal aj na hodine etiky, kde sme prebrali svoje životné ciele. Učiteľka ma za to vysmiala... V roku 2007 som založil Eurolanche, najprv ako jednoduché fórum pre európskych fanúšikov. Odrazu bol rok 2008, sedeli sme s Petrom Budajom v Banskej Bystrici, keď nám navrhol prísť priamo do Denveru. Neváhali sme a v decembri sa započala Eurolanche Invasion I.

Na svoj prvý zápas nikdy nezabudnem. Je to asi tak so všetkým, čo zažijete po prvý raz. Týka sa to aj dobrých, aj zlých vecí. Ten pocit byť v Denveri, prekročiť prach ešte vtedy Pepsi Centra, odrazu uvidieť hlavného trénera v útrobach haly, sledovať zápas práve proti Detroitu Red Wings a napokon sa tešiť z prvej výhry... Na nezaplatenie.

Roky plynuli a odrazu sa z Eurolanche stal fenomén medzi fanúšikmi. Už sme viac neboli európskym, ale celosvetovým fanklubom. Výlet striedal výlet, zápasy pribúdali. Do Colorada som sa vracal takmer každý rok s menšími prestávkami. Až som sa dočkal svojho zápasu číslo 100 na Eurolanche on Tour XV, proti Winnipegu Jets. Po vyše 16 rokoch od prvého zápasu, 14 osobných účastiach na výletoch, jednom individuálnom a dvoch európskych dvojzápasoch to prišlo. A bilancia všetkých 100 zápasov? 58-33-9.

Nebolo úplne jednoduché dosiahnuť tento míľnik. Výraznou mierou k tomu prispelo množstvo ľudí, ktorí nás za tie roky podporovali. Veľkú časť z nich som spomenul už v knihe 10 rokov fanklubu Eurolanche. Určite bude aj ďalšia publikácia, kde sa tento zoznam rozšíri - preto ich v tomto článku nebudem menovať, nezmestili by sa sem. Ide hlavne o miestnych fanúšikov, Američanov, našich priateľov, ktorí nás nikdy neprestali podporovať. Ďakujem!

Nasleduje výber fotografií s krátkymi popiskami, ktoré som si pri tomto mojom osobnom výročí dovolil vybrať. Nejdem sa tu už viac rozpisovať, mohol by som písať do nemoty, opisovať do detailov niektoré zápasy, svoje pocity, strasti i prekážky, ktorým som čelil aj priamo v Colorade... Mám za sebou stovku zápasov Colorada Avalanche, som za to veľmi vďačný, tak si ich môžete pripomenúť teraz so mnou.

Môj prvý zápas. Avalanche vs. Red Wings. 26. december 2008. Výhra 4:3 po samostatných nájazdoch s Budajom v bráne.

Šatňu Avs som navštívil dvakrát vďaka Marekovi Svatošovi a Janovi Hejdovi.

Raz sa mi podarilo stretnúť aj legendárneho generálneho manažéra Pierra Lacroixa.

Sledovať zápasy Avs z prvého radu bol vždy unikátny zážitok.

Niekoľko rokov sme mohli stretávať hráčov Avs priamo po skončení zápasov.

Raz som sa dokonca zúčastnil prestávkovej súťaže priamo na ľade arény.

Keď som pracoval ešte ako novinár, dostal som akreditáciu na niekoľko zápasov Avs - bola to ďalšia skúsenosť, ako sledovať zápasy svojho obľúbeného tímu.

Boli sme prekvapení, keď sme priamo v aréne stretli Joea Sakica.

Vďaka Jakeovi Schroederovi sme sa raz dostali do lóže, odkiaľ sme sledovali zápas.

Raz sme si pozreli ďalší zápas a po jeho skončení sme šoférovali bez prestávky do Minnesoty na náš prvý zápas na ihrisku súpera.

Na prvý zápas mimo domáceho prostredia sa určite nezabúda. Zo 100 zápasov som 15 videl mimo Colorada a ďalšie 4 v Európe.

Veľakrát sme sa ocitli priamo na kocke v aréne.

Vďaka Eurolanche vzniklo viacero dlhoročných priateľstiev, dokonca aj najmenej jedno manželstvo. Veľmi si vážim priateľstvo s Jakeom Schroederom. Je škoda, že už nie je spevákom hymny v aréne.

Bolo to ťažké, ale nakoniec sa to podarilo vďaka vtedajšiemu šéfovi PR klubu Jeanovi Martineaovi - stretli sme raz samotného Patricka Roya.

Nemôžem vynechať prvý zápas pod holým nebom na bejzbalovom štadióne.

Počas prvého zápasu pod holým nebom spravil so mnou rozhovor do živého vysielania NBC Sports Jeremy Roenick. Za tie roky som poskytol veľa rozhovor, vďaka za každú možnosť takto prezentovať fanklub.

Absolvovali sme množstvo stretnutí s Petrom McNabom, ktorý patril medzi našich veľkých podporovateľov.

Nemôžem zabudnúť na stretnutia s miestnymi fanúšikmi, ako tu napríklad so Stephenom, ktorí sú pre nás nesmierne dôležití - sme vďačn=i za ich podporu, bez ktorej by sme sa toľkokrát do Colorada nedostali.

Pamiatku Mareka Svatoša som si uctil nosením jeho dresu počas deviateho zájazdu. Tento záber vznikol po poslednom zápase.

Pamätný bol aj výlet po Kalifornii a to, ako hlučne sme fandili počas zápasu proti Sharks z úplne posledného radu, ktorý bol na státie.

Cesta do Švédska za dvoma zápasmi Avs bola vtedy pre Eurolanche najväčším podujatím.

V Pepsi Centre či neskôr v Ball Arene ma vyspovedali množstvo krát - hlavne Nicole Hurdle a Alexis Perry.

Na kocke som sa ocitol aj v rámci súťaže počas prestávky - s kamarátom Jimom sme robili "jumping jacks".

Pamätám si na to, keď sme počas hokeja v aréne stretli Pavla Francouza a Martina Kauta - sedeli na miestach ako diváci, hrali vtedy ešte za Colorado Eagles a veľa fanúšikov ich nepoznalo, čo sa o pár mesiacov zmenilo.

Počas jednej z prestávok som si zajazdil aj na rolbe.

Druhý zápas pod holým nebom bol tiež veľkým zážitkom.

Absolvoval som aj individuálny výlet do Colorada - za desať dní som letel desaťkrát a videl šesť víťazných zápasov nielen v Colorade.

Najväčším podujatím Eurolanche sa stal výlet do Fínska s dvoma výhrami a nekonečnými párty.

Zažili sme aj možnosť sledovať predzápasové rozkorčuľovanie priamo z hráčskej lavice Avs.

Do roku 2024 mi chýbali zápasy play-off - nakoniec sa to aj to zmenilo a podarilo.

A takto som sa dostal až k zápasu číslo 100, z 23. januára 2025 proti Winnipegu Jets: