Eurolanche

Depresia, ktorá sa nekončí

Keď som ešte chodil do školy a Colorado Avalanche vypadlo v play-off, často mi bolo až tak zle, že som v to ráno radšej zostal doma. Raz som tuším reálne aj ochorel. Poviete si, že som možno na hlavu padnutý, ale pravdupovediac by som rád podobné pocity zažíval aj v súčasnosti (avšak už s prácou). Na miesto toho ma prepadá hokejová depresia. Nie som jediný. Podobné pocity prežíva mnoho ďalších fanúšikov Avs rok čo rok, respektíve hlavne posledných 10 rokov. No teraz sa obávam, že tradičná depresia po nepostupe do play-off nezmizne v priebehu pár dní, či týždňov. Pretrvá veľmi dlho a rovnako dlho bude trvať, pokiaľ si organizácia Avalanche získa späť dôveru svojich fanúšikov.

Už teraz je badať na reakciách priaznivcov z celého sveta v rôznych internetových diskusiách, že niečo nie je v poriadku. Keď úradoval Joe Sacco, verili sme, že to nemôže byť horšie a že záchranca, ako napríklad Patrick Roy, čoskoro príde. On aj prišiel, lenže po prekvapivej prvej sezóne predviedol dva katastrofálne ročníky. Nedokázal nič viac ako Sacco a pritom Roy mal pod sebou oveľa lepší, skúsenejší a zohratejší káder. Bojím sa to až napísať, ale stále by za to zamyslieť sa nad tým, či z pohľadu výsledkov nie je Roy horší ako Sacco.

Keď všetko padlo aj pod „záchrancom“ Royom, nastal obrovský šok. Obrovský pocit neistoty. Colorado predsa trikrát draftovalo vysoko. Získalo nové opory, ktoré neboli sklamaním ako po minulé roky. Malo trénera, ktorý chcel vyhrávať viac ako iný a hokeju rozumel. Mali generálneho manažéra, ktorý vždy robil pre tím to najlepšie. Ako toto všetko mohlo zlyhať?

Existuje málo východísk, ako pokračovať ďalej a odraziť sa znovu od dna. Ide však o riešenia s prívlastkom extrémne, ba až drastické. Nie, už nejde o to len vymeniť trénera, alebo sa spoliehať na výmeny či dozrievanie hráčov. Toto sa tu totiž dialo posledné roky. Keďže to stále nezabralo je čas na reštart. Alebo re-building re-buildingu. Je čas vyhodiť všetkých trénerov Royom počnúc. Je čas vymeniť aj dvoch kľúčových hráčov (Duchene, MacKinnon, Landeskog, Barrie, Johnson, Varlamov). Je čas nabrať do organizácie ľudí, ktorí zmenia politiku klubu a celkovú kultúru, ktorá bohužiaľ nie je na vysokej úrovni. Jej základy siahajú do čias Quebecu Nordiques a verte, že je to cítiť vo všetkých aspektoch organizácie.

Čo sa však reálne môže stať a čo je čisto iba fanúšikovská fikcia? To je ten problém, že to nikto nevie odhadnúť. Nikto nevie, čo bude ďalej. Nikto nevie, čo je správne a čo nie. Nikto nevie, či niekedy Avs získajú znovu Stanley Cup. Takmer každý však zborovo tvrdí, že na play-off môžeme zabudnúť na niekoľko rokov dopredu. Takéto nálady tu pritom nikdy neboli. Vždy sa skončil 82. zápas a išlo sa ďalej.

Počúvajúc vyjadrenia našich mladých hráčov od zápasu k zápasu o tom, aké to je „trápne, že znovu prehrali“ podporuje fanúšikovskú depresiu ešte viac. A takýchto momentov je nekonečno. Nie, nenapraví to ani e-mail od Colorada s predpredajom lístkov na play-off. Aký výsmech.

Aký liek môžeme ponúknuť na túto depresiu? My žiaden, musí sa zobudiť Stan Kroenke. Alebo aspoň jeho syn Josh. Bez drastických zmien vo všetkých štruktúrach sa nepohneme ďalej. Budeme stagnovať ďalšie a ďalšie roky.

Znie vám to ako nereálne?

Povedali by ste však, že Matt Duchene nedokáže nič za prvých sedem rokov svojej kariéry? Povedali by ste, že po troch vysokých draftoch bude hra Colorada vyzerať tak tragicky? Povedali by ste, že za sedem rokov sa dostaneme do play-off dvakrát? Povedali by ste, že Edmonton Oilers bude aj po niekoľkonásobnej obmene kádra v totálnom suteréne?

Nie, nepovedali. Bohužiaľ, nikto vám nič nedokáže garantovať. Teraz sa musíme spoliehať na iných, že zakročia a niečo s tým spravia. Ináč bude hokejová depresia trvalou súčasťou fanúšikov Colorada Avalanche.